FEMINISTKY.SK

Oslobodzovanie okupovaných ukrajinských území je v plnom prúde. Od šiesteho septembra, keď sa začala protiofenzíva ZSU (Ozbrojených síl Ukrajiny) do večerajšieho dňa bolo oslobodených 8000 kilometrov štvorcových na východe a juhu krajiny, prevažne v Charkovskej, časti Doneckej a Chersonskej oblasti.

V mnohých ďalších mestách a dedinách odhaľujú dôkazy o zverstvách, mučení či strieľaní civilného obyvateľstva zo strany ruskej armády.

Svedectvo z donedávna okupovaného mestečka podala aj Tata Kepler, ktorá v mierových časoch pôsobila ako riaditeľka koktejlového baru BarmenDyktat. Od roku 2014 zároveň pomáhala armáde a vojenskému zdravotníckemu personálu. V súčasnosti pôsobí v skupine taktických medičiek a medikov a policajtov, ktorá navštevuje oslobodené ukrajinské mestá. Ako Tata uviedla v jednom rozhovore, stala sa z nej „dobrovoľníčka a ‚kop' (policajtka)“.

Tu je prepis jej rozhovorov s miestnymi obyvateľmi:

- povedali nám, že prídete a zastrelíte nás

- za čo?

- za to, že sme boli pod okupáciou. Za to, že sme nemohli odísť, za to, že sme z ich rúk brali chlieb…

- poďte sem, nech vás objíme, nebudem strieľať, sľubujem!

- ach… deti-deti… ale ako to?

- vám klamali…

Naozaj im o mnohých veciach klamali.

Držali ich bez svetla, telefonického spojenia a informácií.

Nevedeli nič o Buči, Azovstali, Mariupole či filtračných táboroch, nepočuli nič o Olenivke, Irpini či Hostomeli.

Keď si po chvíli vydýchnu, rozväzujú sa im jazyky:

Zajatie, mučenie, práca za jedlo.

Niektorých zastrašovali mučením v pivniciach. Na uliciach v prázdnych domoch sa usadzovali vojaci a vtedy sa dalo hovoriť iba pošepky. Mnohí ľudia jednoducho nevychádzali z domov, sadili si v záhrade a jedli to, čo dáva zem.

A syna jedného muža zobrali do zajatia, nevie, kde sa nachádza a čo je s ním. Muž mohol povedať len: „je mi to ľúto… ľúto… ľúto.“

Odísť sa dalo do Ruska alebo na hranice s Estónskom za 500 dolárov a nebolo jasné, či Ťa z Ruska vypustia. A odkiaľ mali zobrať peniaze, keď im všetko vzali…

Starí ľudia nedostávali penzie, niekomu dali 10 000 rubľov.

Celkovo všetkých zháňali pracovať niekam za jedlo.

Ľudia mizli po celých domoch, utekať cez les bolo nebezpečné, lebo tam bolo všetko zamínované, a na ceste boli zas kontrolné stanovištia.

Lieky boli najprv z olúpených lekární, a potom z „vyrobené v Rusku“.

Používali rovnakú rétoriku ako v Mariupole:
„Kyjev padol, vy ste pre Ukrajinu zradocvia, ak sem prídu ZSU, všetkých vás zabijú.“

Kolaboranti odovzdávali celé zoznamy rodiny ukrajinských vojakov, prinášali snímky zamučených zajatcov a hovorili – to je ten váš.

Polroka strachu, psychologického nátlaku a zastrašovania.

Tu je babka Naďa po infarkte, bez ruky. Tu je zas jej syn, má štyridsať a má tretie štádium rakoviny. Tu sú jej dva psy – kosti a koža.

Tu je dedo Tolik bez nohy na vozíku, má 75, а tu jeho žena rovnakého veku.

„Môj syn má 16, polroka žije v pivnici a odmieta odtiaľ vyjsť,“ vraví Ira a plače.
Deokupované dediny sú ako máj v kyjevskej oblasti: chladom prenikajúca hrôza, zmätok a hnev.

My všetci potrebujeme
rýchlu psychologickú pomoc.

—---------

Pripomíname, že nemecko-ukrajinská dobrovoľnícka humanitárna iniciatíva Ukraine Solidarity Bus stále na Ukrajinu dodáva potrebné lieky a potrebuje finančnú pomoc: https://ukrainesolidaritybus.org/how-to-help/

ZDROJE:

Agentúra Reuters pripravila reportáž o mestečku Balaklija v Charkovskej oblasti: https://t.me/yigal_levin/31240

Interview s Tatou Kepler: https://www.youtube.com/watch?v=vA7CXSy5QJU

https://hromadske.ua/posts/zhinki-kamikadze-po-nih-strilyayut-a-voni-v-gorodah-shob-ne-pomerti-vid-golodu-shist-misyaciv-balaklijskoyi-okupaciyi

https://texty.org.ua/fragments/107722/balakliya-ta-izyum-stayut-v-odyn-ryad-z-bucheyu-ta-borodyankoyu-henprokuror-pro-zlochyny-rosiyan-na-harkivshyni/?src=main