FEMINISTKY.SK

Milovali sa, tvorili a žili spolu štyri dekády. Experimentovali nielen s novými umeleckými formami, ale aj so svojou sexualitou a rodovou identitou. Na prechádzky chodili v pánskych nohaviciach a s mačkou na vôdzke. Ich dielom sa inšpirovala napríklad Cindy Sherman či David Bowie. Záhadné francúzske nevlastné sestry, surrealistky, „podvratné“ umelkyne a antifašistky, ktoré prijali umelecké mená Claude Cahun a Marcel Moore.

Dvojicu s občianskymi menami Lucy Schwob (Claude Cahun) a Suzanne Malherbe (Marcel Moore) spojilo štúdium vo francúzskom Nantes a známosť ich rodičov. Rozvedený Lucyin otec sa zosobášil s ovdovenou Suzanninou matkou. Obe pochádzali zo zámožných intelektuálnych rodín a inklinovali k umeniu. Ako ženy to však v tejto oblasti nemali jednoduché.

Umelecká genialita bola na začiatku minulého storočia spájaná s mužskosťou, zatiaľ čo ženskosť sa spájala s diletantstvom. Muži sa považovali za tých „tvorivých“, zatiaľ čo ženy boli vnímané ako ich „druhoradé imitátorky“. Individuálne, ale aj spoločné dielo Claude Cahun a Marcela Moore takéto teórie vyvracalo. Obe stierali hranice medzi „mužským“ a „ženským“, spochybňovali tradičný koncept autorstva a prostredníctvom svojej tvorby dekonštruovali samy/ých seba.

Suzanne-Marcel sa presadil/a ako grafik*. Jeho* ilustrácie, podobne ako u viacerých parížskych umelcov a umelkýň tej doby, odrážajú záujem o západné kultúry, najmä o Japonsko. Ilustroval/a knihy a časopisy a vytváral/a reklamný materiál pre popredné osobnosti sveta avantgardného divadla a tanca. V porovnaní s Lucy-Claude sa držal/a viac v úzadí: kým Claude Cahun stál/a pred kamerou, Marcel Moore stláčal/a spúšť.

Claude sa venoval/a fotografovaniu, sochárstvu a písaniu. V roku 1929 preložil/a dielo anglického priekopníka sexuológie Havelocka Ellisa, ktorý sa venoval, okrem iného, homosexualite a transrodovosti. Claude sa neidentifikoval/a ani s jedným rodom. Umelecké meno si vybral/a aj preto, lebo vo francúzštine sa Claude používa pre obe pohlavia. Holil/a si hlavu (v 20. a 30. rokoch jej krehká a holohlavá postava strašidelne pripomínala preživších holokaustu) a nosil/a veci, ktoré bežne v šatníku žien chýbali (napr. nohavice). Spolu s Marcelom sa stali priekopní(č)k(a)mi cross-dressingu (teda obliekania sa do šiat považovaných za vhodné pre opačné pohlavie). Raz napísala: „Zamiešajme karty. Mužské? Ženské? To závisí od situácie. Stredný rod je jediný rod, ktorý mi vyhovuje vždy."

Na autoportréte z roku 1927 je Claude zobrazený/á ako kulturist(k)a. No len na prvý pohľad. V skutočnosti fotka reflektuje jej viacnásobnú identitu. Nie je na nej ženou, ani mužom. Má na sebe vestu, pančuchy a krátke nohavice. Tvár zdobí výrazné líčenie: na lícach má čierne srdcia, ktoré zvýrazňujú podobne tvarované kučery. Do objektívu hľadí zvodne, ale zároveň opovržlivo a zosmiešňujúco. Na hrudi má nápis „Som na tréningu, nebozkávaj ma“, ktorý kontrastuje s koketným vyznením portrétu. Bradavky má zvýraznené, ale hruď je plochá. S prekríženými nohami pôsobí, akoby sa bránil/a, ale srdce na stehne vyzýva k pohľadu medzi stehná.

Aj keď sa Claude označoval/a za surrealist(k)u, nebol/a súčasťou oficiálnej surrealistickej skupiny. V surrealistických kruhoch sa ženám zvyčajne pripisovala rola múzy, dieťaťa alebo femme fatale. Zaobchádzalo sa s nimi ako s predmetmi, ktoré inšpirovali mužského génia; ženské telá boli určené na použitie ako estetické predmety pre mužov-umelcov. Samotný Breton sa vraj kontaktu s Claude vyhýbal. Nepáčila sa mu jeho* výstrednosť, hoci uznával jeho* individualitu. Raz ho* nazval „jedným z najzvedavejších duchov našej doby“.

V roku 1932 sa sestry* pripojili k Association des Écrivains et Artistes Révolutionnaires, francúzskej asociácii revolučných umelcov a spisovateliek, ktorá fungovala pod záštitou komunistickej strany. V roku 1934 však Claude uverejnil/a krátku esej, v ktorej útočil/a na propagandistickú kultúrnu politiku strany. V roku 1935 spoluzaložil/a skupinu Contre Attaque, ktorá protestovala proti vzostupu Hitlera a šíreniu fašizmu vo Francúzsku.

V roku 1937 sa nevlastné sestry* natrvalo presťahovali na britský ostrov Jersey. Keď v roku 1940 mesto obsadili Nemci, rozhodli sa tam zostať. Začali distribuovať protinacistické letáky a vymýšľali spôsoby, ako demoralizovať vojakov a nabádať ich k dezercii. Vytvárali podvratné kresby a riekanky, či maľovali slogany na mince, ktoré nechávali na chodníkoch. Marcel, ktorý hovoril/a plynulo po nemecky, preložil/a rozhlasové vysielanie BBC do nemčiny. Útržky z neho sestry* spísali na malé kúsky papiera. Snažili sa vzbudiť dojem, že texty napísal nemecký dôstojník (podpisovali sa ako „vojak bez mena“). Letáky následne distribuovali na miesta, kde sa zoskupovali nemeckí vojaci. Zasúvali im ich do vreciek od nohavíc, prípadne ich skrývali pod popolníky.

Claude pravidelne kupoval/a výtlačky propagandistického časopisu Signal. Ten vychádzal pre civilistov v anglickej verzii, ale umelkyňa* si vybrala vydanie v nemeckom jazyku, ktoré bolo určené pre vojakov. Z časopisu sestry* vystrihovali texty, mapky, obrázky, z ktorých vytvárali fotomontáže. Keď bol leták hotový, vrátili sa do novinového stánku a spustili tímovú operáciu. Marcel si zobral/a kópiu Signálu a nenápadne si v ňom listoval/a. Claude zas sledoval/a okolie, teda zákazníkov a políciu. V tom čase bolo až príliš ľahko možné vzbudiť podozrenie, takže načasovanie bolo rozhodujúce. Na znamenie od Claude vytiahol/a Marcel z tašky fotomontáž, rýchlo ju zasunul/a medzi stránky časopisu a vrátil/a ho na svoje miesto. Potom ležérne odišli.

Jedna z poznámok, ktorú sa im do časopisu podarilo prepašovať, znela takto: „Kto má na záchranu vlády právo obetovať ľudí? . . . Čím dlhšia je vojna a čím dlhšia a zmätenejšia je nevyhnuteľná revolúcia, tým horší je smútok našich žien a detí. Tak hovorí vojak bez mena“. Stávalo sa, že ich sledovali alebo sa v ich okolí nachádzalo príliš veľa ďalších zákazníkov. Vtedy im nezostávalo nič iné, len si časopis kúpiť. Výtlačok však vzápätí odniesli na toaletu do neďalekej kaviarne, kde za zamknutými dverami Marcel vložil/a koláž medzi stránky. Potom vyšli z kaviarne, šli do iného novinového stánku alebo kníhkupectva, kde svoj výtvor umiestnili pod hromadu ďalších výtlačkov.

Kampaň sestier* sa – vzhľadom na reálnu hrozbu, ktorej čelili – javí ako bláznivá hra. Pre dvojicu bola umeleckou a surrealistickou vzburou voči chaosu, ktorý vo svete vládol.

V júli 1944 sestry* zatkli a obvinili z počúvania BBC a podnecovania vojsk k vzbure. Hrozil im trest smrti, ktorý bol napokon zmiernený na ročný pobyt vo väzení. Ten znášali umelkyne* veľmi ťažko a zanechal následky na ich fyzickom zdraví. Zároveň v nich rástol vzdor. Na portréte roku 1945, ktorý vznikol po ich prepustení, je Claude odfotená/ý s nacistickou orlicou, ktorú pevne zviera medzi zubami. Zomrel/a o necelých desať rokov neskôr. Marcel sa po jej* smrti presunul/a do menšieho sídla Beaumonte, kde v roku 1972 spáchal/a samovraždu.

O sestrách* vznikol aj dokument Lover Other, ktorý ponúka napríklad
streaming MUBI: https://mubi.com/films/lover-other
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=GuPLIlqCnsA

O ich politickom odboji vyšla koncom roka 2020 kniha Paper Bullets od Jeffreyho H. Jacskona: https://www.dailyartmagazine.com/paper-bullets-review/

ZDROJE:
https://www.dailyartmagazine.com/claude-cahun/

https://lithub.com/how-a-queer-couple-masterminded-a.../