Ešte počas vysielania Bez lampy na Rádiu FM som bola občasnou poslucháčkou tejto relácie. Jej vysielací čas (od 11:00 - 13:00) sa výborne hodil do prípravy obeda a tak sme spolu s mojím partnerom popri šúpaní zemiakov počúvali rozhovory s rôznymi hosťami a zriedkavo aj hosťkami. Programu sme ostali verní aj po tom ako sme odišli do zahraničia, kedy sa stal možnosťou ako ostať v kontakte s hovoreným slovom slovenským. Nikdy som nebola úplne stotožnená s výberom hostí a hostiek, ani so spôsobom kladenia otázok, ale brala som to ako niečo, čo je jednoducho tak.
Tohto roku však došlo k zrušeniu tejto relácie v jej rozhlasovej podobe a začala sa vysielať v televízii. A ja, stále v zahraničí, som plynule prešla z jedného online vysielania na druhé. Témy ma stále zaujímali aj keď určité „slabé stránky" programu som naďalej v súkromí kritizovala. Prechodom z éteru na obrazovku som si však všimla jednu vec, ktorá mi predtým takpovediac ušla. A to, že v drvivej väčšine týchto debát sú prítomní len muži. Konkrétne v doteraz odvysielaných častiach Lampy bolo 59 mužov avšak len 8 žien (cca 13.5%), ak neberieme do úvahy hudobnú zložku programu. Pri pozeraní tejto relácie sa tak často nemôžem zbaviť dojmu, že sa pozerám na pánsky klub z dôb minulých, kde sa stretávali muži s cieľom podebatiť o veciach verejných a kde bol prístup ženám zakázaný.
Nie je mi celkom jasné, ako v krajine, kde ženy tvoria niečo vyše polovice obyvateľstva, je také niečo možné. A ak dôvodom tohto faktu nie je nedostatok žien z oblasti vedy, politiky či umenia, čo nie je, jediné možné vysvetlenie, ktoré ma napadá je cielené ignorovanie a nezáujem o pohľad žien z daných oblastí. Iná odpoveď sa mi ťažko hladá aj vzhľadom na to, že som do Lampy poslala e-mail s otázkou na výber hostí a hostiek a ktorý ostal bez reakcie.
Ak sa pozrieme na týždenník .týždeň (kde je šéfredaktorom Štefan Hríb) a na zastúpenie žien vo viac stranových rozhovorov prinášaných v každom čísle, situácia je ešte horšia. Z 51 čísel z minulého roka bol rozhovor urobený so ženami len v 4 číslach (cca 8%). Bilancia za tento rok sa uberá podobným smerom: z 21 rozhovorov bol so ženou iba jeden jediný. Pritom keď sa pozrieme na rozhovory v iných médiách (napr. od K. Sudora) vidíme, že dôvodom naozaj nie je to, že zaujímavé ženy, prinášajúce plnohodnotné výpovede, na Slovensku neexistujú.
Už len fakt, že sa takéto niečo deje, že existujú relácie, kde sa ženy takmer nevyskytujú, že treba argumentovať prečo by to malo byť ináč, mi príde absurdný. Veď ak žijeme v spoločnosti kde ženy a muži zaberajú temer rovnako veľký priestor v populácii, ako je možné, že mediálny priestor, minimálne vo vyššie spomenutých príkladoch, je oveľa viac zaberaný druhou skupinou. Kto je za to zodpovedný? A čím to je, že sa to deje takmer bez povšimnutia?