Kateryna Kalytko (1982) je ukrajinská poetka a prekladateľka súčasnej literatúry Bosny a Hercegoviny. Báseň, ktorú včera zverejnila, reaguje na nedávno objavené a exhumované telá v deokupovanom ukrajinskom meste Iziume.
Otče náš
ktorý si
v srdciach neoperených,
v rukách stiahnutých drôtom,
v zaschnutej hline pod nechtami,
v neohobľovaných doskách, z ktorých hlobia kríže.
Posväť sa
každé nájdené meno,
každý požiar bôľu nad okrajom jamy,
každý žltý kúsoček stlenej kože,
aj ten vojak, ktorý dlho zvracia medzi borovicami,
a potom sa vracia a kope.
Nech príde
naše vojsko.
Nech prídu
ľudia v bielych kombinézach.
Nech príde
medzinárodná prokuratúra.
Nech prídu
naši neutešení príbuzní.
Nech bude na nebi a zemi
od nášho mlčanlivého kriku dusno,
a vidno na tri generácie vpred
v čestnom svetle nenávisti.
Daj nám každodenné
mená a priezviská,
nech napíšu ich na tabuľky,
vráť nám naše hlavy,
naše tváre,
naše rospoznávané tetovania.
A neodpusti nám nič, ak tak budeš chcieť –
lebo ani my neodpúšťame svojim vinníkom,
stojíme na súde tvojom,
ako žiačikovia pri tabuli,
s rozhalenými dušami ako so zrkadielkami,
husto popísanými krvavou pastou –
poznámkami za správanie.
Ale neuveď nás na výsluch
do pivničnej mučiarne,
nevlož nás do zeme, podupanej cudzími,
do priepasti histórie,
do zabudnutia.
Ale zbav nás
pamäti na telá,
vyjmi z praskotu našich drvených stavcov,
z treskotu rozbitých kolenných jabĺčok,
z preťatých šliach,
z tichého šušťania straty krvi,
zbav nás dusivého klbka
v ústach plných zeme.
Lebo tvoja je vojna i zvery i sila i sláva
i exhumácia,
i ťažký puch nad hrobom,
kam syna s otcom
hodili vedľa seba.
Ako je dnes i naveky vekov.
Tú modlitbu sme sa predsa naučili tak dobre.
Prečo sa nás
na nič nepýtaš?
#otvorená_zlomenina_hlasu
Preložila Kristína Karabová.
Kateryna Kalytko
Reportáž z Iziumu (po ukr.):
https://graty.me/uk/mogilnik-u-sosnovomu-lisi-reportazh-z-izyumu-de-proveli-eksgumacziyu-masovogo-pohovannya-zagiblih-pid-chas-rosijsko%d1%97-okupaczi%d1%97/